Ako sa hecnúť (motivovať)

Je toľko článkov na motiváciu, v ktorých vidíte, že máte žiť v prítomnosti a že nie zajtra, ale dnes... Ani v pondelok... bla bla. Neviem či sa niekto fakt od toho nejakého športovo- motivačného videa, premotivovane dvihne a začne na seba hádzať provizórny športový odev, aby niečo spravil.  Vybehne von a zabehne prinajlepšom 4 kilometre, potom príde šťastne domov a na druhý deň si nesadne od bolesti svalov ani na záchod. (Verte mi, bude to sakramenstky bolieť.)

A zmena životosprávy? Pochybujem že sa človek donúti ísť nakúpiť nové potraviny, ktoré nejedol a je zvyknutý na vysmážané a také tie iné pohodlné  veci, čo do seba láduje každý deň. Potom príde to naše - Nechcem. Neviem. Nemôžem. Málo času. Fuj, toľko zeleniny. Nie som zajac. Strukoviny ma zdúvajú, to nebudem jesť. Bez smotany to nie je ono a tú colu mi tu nechaj, je light!  Takto proste zmena nenastane. Musíte si uvedomovať.  Uvedomenie je silná vec. Napríklad, keď už pozeráte tie somariny typu:  ...postavte sa zo zadku....atď, dajte si pred seba nejaký papier. Zapíšte si vaše začiatočnícke ciele. Uvediem príklad: Zajtra pôjdem do obchodu. Uvedomujem si to, že musím, lebo chladnička sa pomaly vyprázdňuje, tak si namiesto toho bieleho chleba, kúpim celozrnný a k nemu prihodím nejakú zeleninu. Prvý ciel bude znieť: Kúpiť celozrnný chlieb.

Hej je to príliš jednoduché, ale prvý krok sa počíta, žiadne decko nezačalo v piatich mesiacoch svojho života šprintovať.  Viem, že nestíham tie blbé raňajky, tak si kúpim nejaké cereálie... najlepšie pre dospelých, nie pre deti. Zalejem ich bielym jogurtom, prihodím jablko. Dvojminútová záležitosť. Namiesto rannej kávy a cigaretky, sa snažím vypiť pohár a pol čistej vody a potom pre mňa za mňa kurte, kávičkujte. Sú to fakt jednoduché ciele, na ktoré nemusíte vynaložiť abnormálne úsilie, nemusíte ich dokonca ani odkladať! Potom prídu vyššie latky, napríklad zaradenie prechádzok, možno máte doma psa, ktorý tiež nemá športové miery a pomohlo by mu prejsť aspoň 5 kilometrov. Jete sladkosti? Tak si odkladajte bločky, aby ste videli, koľko na tie „kvalitné“ sračky miniete. Sladké vody? Obmedzte, nemusíte úplne vyradiť, po prípade na nejaký mesiac nahradiť džúsom, samozrejme stopercentným. (Kaloricky rovnaké, no aspoň má vitamíny, nie ako v mirinde, cole, kofole....)

Samozrejme hovorím o strave, fyzických záležitostiach, ale tieto „múdra“ sa dajú aplikovať aj na hľadanie novej práce, či zlepšenie vzťahov. Malé kroky, trpezlivosť a uvedomenie vedie k zázrakom. Niekomu pomôže urobiť skok, ale taký šok a veľa zmien naraz niekedy ublíži viac, ako pomôže. Ak chcete trvalé zmeny, musíte niečo robiť dlhodobo. Rada by som popri škole zmenila prácu, tak som si hľadala ponuky, ktoré ma zaujímali, a keďže v mojom obore je angličtina veľmi dôležitá, začala som ňou. Nie som si v nej totiž istá a to ma privádza k malému kroku, ktorý povedie k veľkej veci. Nikdy sa nesťažujte, že vám je zle v prostredí, v ktorom sa hýbete. Zmeňte ho. (Ľahko sa mi povie?)  O tomto si môžeme napísať ďalší článok. Sťažnosti a výhovorky.

Minulosť a chyby

Môj príbeh je asi jeden z mnohých príbehov o tom, ako sa jedna žena rozhodla schudnúť a začala diétou, ktorá sa jej zhodou náhod dostala do rúk. Prvý mesiac, druhý, tretí všetko šlo hladko. Po pol roku ručička na váhe ukazovala -20 kíl, sebavedomie sa zvýšilo, všetko bolo tak povediac dokonalé. Študovala som ďalej zdravé potraviny, zdravé pečivo, obmedzenie lepku, sladidiel a soli, atď. Po nejakých ôsmich mesiacoch som tak povediac začala byť posadnutá váhou, ktorá bola už vtedy nízka síce sa mi trošičku zvýšila na 55 ale stále to bolo optimálne. V decembri toho istého roka som už mala 57 a keďže som do Februára 2014(šla som do Bratislavy na nejakú akciu) musela mať váhu okolo 50, bolo tu jediné tvrdohlavé riešenie, ktoré by 18ročné dievča nemalo vôbec riešiť. Redukčná diéta(vlastná receptúra). Áno je to tu. Málo jedla, málo živín, žiadne strukoviny, ale zato nejaký nízkotučný tvarožček... trošku strúhaného kokosu, jeden banán zmixovaný v horúcej vode... jedno kapučinko z prášku... hrnček polievky, ktorá bola práve navarená a je to tu 49 kíl... pri výške 155cm. 

Marec bol mojím mesiacom. Bola som chudá... tretí ročník strednej školy. Prvá láska, pri ktorej som samozrejme od lásky nevedela dať do žalúdku nič...Už vtedy som vedela že sa mi spomalil metabolizmus a že ak budem jesť viac, tak priberiem aj z mála... Už vtedy som bola hlúpa a obmedzovala som sa napriek vedomostiam, ktoré som mala. Pre lásku? Pre krásu? Pre akcie? Pre oblečenie? Prečo som to do šľaka robila?! 

Niekedy sa chytám za hlavu aká som v skutočnosti povrchná... Je to však až také povrchné? Spoločnosť to vyžaduje. (Výhovorka?) Vtedy som mala 18, teraz mám 20 a keď už sme pritom, mám aj tých 20 kíl späť. Vtedy som bola na strednej, chlapci to riešili. Ste tučná? Tak vám to dajú vyžrať, aj keď budete ich kamoška... Myslieť si že sa vyhnete vetám typu: Si tučná. Nejedz toľko. Načo ješ šalát? Aj tak ti to nepomôže a bla bla... Ste na omyle. Potom však príde vysoká a práca. Odrazu sa dostanete do spoločnosti dospelých ľudí a tam sa to až tak nerieši. Ak priberiete, takmer nikto to neokomentuje, resp. nikto si nedovolí to komentovať, ale všetci si to myslia. Proste sa im pozriete do očí a vidíte to. Aspoň ja to tak vidím. Keď im poviete svoj príbeh, možno to pochopia. Porozumejú vám. Uznajú že diéty sú do istej miery fakt ťažké. Ale aj tak mám takého červíka v hlave, ktorý mi vraví, že si o mne myslia, že doma žeriem chipsy a doprajem si kolu každý večer a že keď im poviem že som Vegetarián, tak sa v duchu smejú. Vegetariánka? Tučná vegetariánka? Haha. Smiešne. Je to však tak. 

V Auguste 2016 to všetko začalo. Stretla som sa so susedkou. Nie je to nejaká absolútne blízka susedka. Je to proste žena, dievča v mojom veku. Išli sme na prechádzku so psom a ako sme sa prechádzali, tak práve jej som vyklopila, aký mám problém. Že už dva roky poriadne nejem, že sa bojím jedla. Že mi je zle a niekedy aj vraciam. Povedala som jej, že o tom nevie ani moja mama, nikto. Iba ona. Práve teraz. Samozrejme bola v šoku, ale z nejakého dôvodu som už bola veľmi zúfalá, (hladná) až som jej o tom povedala. Ona ma zasa informovala o vegetariánstve a o tom žeby som to mohla skúsiť. Prehovorila ma hlavne tým, múdrom, čo každý vie, ale s prepáčením na to väčšina žien absolútne serie. "Zdravie je prednejšie, ako krása a chudnutie. So zdravím príde aj zdravá postava." Mne v tej dobe už padali vlasy. Plakala som, že som to všetko pokašľala a preklínala som tu nezmyselnú diétu a hladovky a to že som v skutočnosti totálne tvrdohlavá osoba. Obdivujem ľudí, čo podľahnú pri diéte... práve to že sa vzdáte a jete normálne obdivujem, lebo ja som to tak začala robiť až po dvoch rokoch a teraz? Jem normálne. Všetko má však svoje háčiky a ani toto tak celkom nemá ružový konček, v ktorom sa mi do mesiaca zrýchli metabolizmus a ja budem ako rybička behávať s americkým úsmevom na tvári a budem hlásať do neba, že sa mi požehnaním, podarilo schudnúť. 

Jem normálne už polroka a ešte sa mi nepohol metabolizmus, pretože som si ho tak pribrzdila, že je momentálne ako slimák naberajúci tuk... Kedy sa pohne? Neviem. Momentálne mám hroznú chuť začať s nejakou redukčnou sračkou, ale potom si poviem. Kristína, nestačilo ti? Už ti zhustli vlasy, pleť sa spamätala, nechty sa ti stále trochu lámu, ale tak môžeš si zato sama. Kruhy pod očami máš menšie, stojí ti to zato? Bože koľko žien sa tak týra? Mám kamošku, čo mi povedala, že to je vlastne normálne jesť minimum jedla, že to tak robí jej mama, a že je to fakt normálne. "Kika, nerozumiem ti, že ješ. Moja mama to robí tak...." a sme doma. Nehádam sa, nemám dôvod. Chcem jej dokázať, že to ide aj jedlom. Že jedlo je palivo a že naše telá sú, ako autá. Auto potrebuje palivo, naše telo potrebuje kvalitné jedlo. A preto teraz sedím na nočnej a džgám do seba hráškové rizoto so špenátom a šampiňónmi restovanými na panvici. Všetko pre tento dôkaz, ktorý ešte neprišiel. Chcete ísť do toho so mnou? Chcete sledovať tento dej?